Boli sme kedysi s manželkou 2 týždne v Thajsku, konkrétne v známom letovisku Pattaya. Užívali sme si slnko, teplé Juhočínske more, vynikajúcu stravu a milých ľudí. Je výstižné, že Thajsko prezývajú Krajina úsmevov. Každý deň sme sa nechali na pláži namasírovať a zjedli sme tam celý kokos. Po večeroch sme sa prechádzali po meste, nasávali sme atmosféru preplnených ulíc, budhistických kláštorov a všade nás lákali do obchodov, reštaurácií, dokonca do verejných domov, čo tu volajú body massage. Normálna tradičná thajská masáž sa nazýva thai massage. Mali tam dokonca aj divadlo s transvestiti show, to sme však akosi nestihli vidieť. Každé ráno sme si privstali a ešte pred raňajkami sme chodili pozorovať mníchov, čo s veľkými nádobami prichádzali na tržnicu, aby im ľudia vkladali do nádob jedlo. Je to almužna ako prejav budhistickej viery.

Občas sme si vyšli aj na výlet, napr. na celý deň do Bangkoku alebo na sloniu farmu za mesto, aby sme sa povozili na slonoch. Raz sme nasadli na loď a preplavili sme sa na neďaleký ostrov s dokonale čistými, neoficiálnymi a preto prázdnymi plážami. Plavba tam aj späť loďou, ktorá vozila miestnych ľudí podľa cestovného poriadku stála asi 20 báthov, pričom súkromné člny alebo rôzni priekupníci sa nám ponúkali za 600 alebo aj 800 báthov. Rozprávkové Thajsko!

Všetko by bolo super, keby sme vedeli narábať s klimatizáciou v našej hotelovej izbe. Stalo sa, že teplota bola nastavená príliš nízko a mňa do rána začalo bolieť hrdlo, potom aj priedušky a chytil som nepríjemný kašeľ. Keď ma to držalo dlhšie, na tretí deň povedala manželka: „Choď k doktorovi! Veď máš poistku.“ Tak som zavolal z hotelovej izby na asistenčnú službu poisťovne a na druhej strane sa mi ozval príjemný mužský hlas a povedal, že mi zavolá späť, aby som si nerobil účet za telefón. Ozval sa vzápätí: „Pán Šimko, povedzte mi číslo vašej poistky, vašu polohu a aký máte problém.“ Keď som odpovedal, zložil a ozval sa o 10 minút: „Pán Šimko, asi 250 metrov od vášho hotela je zdravotnícke zariadenie, s ktorým máme dobré skúsenosti. Choďte tam a ukážte im kartičku, aby vedeli, že ste poistený. Keby bol nejaký problém, nech nám zavolajú.“ Tak som si povedal, že to vyskúšam.

Nikdy predtým som nebol v ázijskej nemocnici, preto som tam išiel so zmiešanými pocitmi. Budova vyzerala nová, obložená mramorom. Za vstupnými automatickými dverami sa ukázal luxusný interiér asi ako v 4-hviezdičkovom hoteli. V strede vstupnej haly striekala veľká fontána. Prakticky ihneď k nám pristúpila usmievavá zdravotná sestra v úhľadnej rovnošate, vypočula si, že potrebujem doktora, lebo som prechladnutý. Na malú kartičku som mal napísať svoje meno a sadol som si do koženého kresla. O 2 minúty prišla sestra a odviedla ma k lekárovi. Bol mladý, príjemný, mal som otvoriť ústa, počúval ma fonendoskopom a predpísal mi lieky. Ukázal som mu, že nejaké lieky mám z domu, ale povedal, že on mi dá silnejšie. To celé trvalo asi 15 minút, hneď som si vyzdvihol a zaplatil lieky v lekárni, čo stálo asi 450 báthov. Lieky som nakoniec nebral, lebo som im akosi neveril. Nie preto, že boli thajské, ale neverím liekom ako takým.

Ešte v ten deň večer mi volali z asistenčnej služby a pýtali sa, ako to všetko dopadlo a ako sa cítim. Volali aj na druhý deň a volali aj deň pred návratom domov s otázkou, ako sa cítim pred odletom. Môj zdravotný stav našťastie nebol vážny, ale aspoň som sa presvedčil, že asistenčné služby fungujú naozaj profesionálne a keby sa niečo vážne naozaj nedajbože stalo, mám istotu, že mi niekto pomôže.